petrohradské dobrodružstvo

PETROHRADSKÉ DOBRODRUŽSTVO Naše dobrodružstvo sa začalo už na Slovensku. Šesť dievčat z FiFUK - Kamila a Kristína z odboru Rŕuské a východoeurópske štúdiá, angličtinárky Magda a Veronika a ja s Lenkou za nemčinárky - sme týždeň pred odletom stále nevedeli, kde budeme bývať. Kontaktná osoba v Petrohrade – istý pán Žukov nám vôbec neodpovedal na maily. Našťastie má Kamila frajera Piterca. Saša začal obvolávať všetky zodpovedné úrady a deň pred odletom zistil,že pán Žukov nás už dávno nemá na starosti a že budeme bývať na internáte mimo mesta v Petergofe (Petrodvorec). Obrázky na internete vyzerali celkom sľubne, bývalá usadlosť Petra I. s krásnymi fontánami a veľkými parkami sa nám zo začiatku celkom pozdávala. Študentské mestečko zahŕňalo aj matematickú a fyzikálnu fakultu SpbGU a tým pádom teoreticky aj pekných chlapov. Moje nezadané srdce sa celkom potešilo:) Navyše, referentka našej fakulty nám v maili prisľúbila, že nás čoskoro presťahujú. Krutú skutočnosť sme odhalili po prílete. Kufre aj seba s Lenkou sme naložili do taxíka a milému postaršiemu vodičovi Igorovi sme povedali cieľovú stanicu. „Petergof? Tak ďaleko??? To nemyslíte vážne! Dievčatá, ubytovali vás 30 km od mesta!“ zvolal. „Len preháňa, aby mohol zvýšiť cenu,“ pomysleli sme si. Po hodine cesty sme zistili pravdu. Doviezol nás na samý koniec Petergofu k bránam studgorodka a ťažkú batožinu vytiahol z kufra so slovami: „Nech vám s ňou pomôžu botanici a fyzici!“ Posmiali sme sa, bol to veľmi milý pán :) Na vstupnej vrátnici nám dali jednorazovú priepustku a poslali do internátu č. 13. Kufre sa si tam potiahli samé :) Dežurnaja nás ubytovala do starej izbietky, kde to najmä v kúpeľni nevyzeralo práve najvábnejšie, ale s ohrievačom nám bolo celkom teplo. Postupne prišli ostatné dievčatá, ktoré do Petergofu doviezli známi. Sašov otec sa nás po Kamilinom zhrozenom pohľade snažil upokojiť mojou obľúbenou vetou: „Všetko bude dobré!“ Potešil ma :) Horšia správa prišla od Magdy a Veroniky. V kuchynke stretli Češku Martinu, býva tu už polrok a od nej sme sa dozvedeli, že nás nepresťahujú. Na začiatku školského roku vyhlásil dekan novú vyhlášku, podľa ktorej všetkých prvákov a cudzincov ubytovávajú v Petergofe. Češky sa snažili situáciu zmeniť, ale nepomohli žiadne úplatky, ani príhovor českého konzula. V duši sa nám rozhostila panika. „My takto žiť nebudeme! Pôjdeme na Vasilieostrovskij (intrák na ostrove blízko školy), aj keby čo bolo! Tu neostaneme!“ kričali sme jedna cez druhú. Martina sa z nás smiala, presne takéto reči viedli pred polrokom. Nenechali sme sa znechutiť a s nádejou išli spať. Na druhý deň – v sobotu nás Martina vzala do mesta. Zo Slovenska som prišla prechladnutá a s boľavým hrdlom, preto som si dala kvapky na odhlienenie, proti angíne a aj na kašeľ. Po chvíli mi začalo byť nejak zvláštne, nejak som si necítila svaly, dievčatá ma museli viesť za ruku, nedokázala som dokonca vstúpiť do maršrutky (miestny druh hromadnej dopravy, taký minibus). Ale potom to prešlo, prehliadku mesta som zvládla. Obzreli sme si Nevskij prospekt, Ermitáž, skákali na Neve, najedli sa v Terjomku (mávajú tam chutné palacinky), dali si kávu kúpili si internet a simku a uchodené sme sa vrátili do Petergofu. Deň sme zakončili uvítacou večerinkou na našu počesť. V nedeľu sme vstali na obed, s Kristínkou a Kamilou sme boli na omši (Boh je tu pre mňa veľká pomoc... vlastne ako vždy :)), večer sa opäť zúčastnili mini party, tentoraz hranolkovej a najvtipnejšia časť dňa bola, keď som odhalila príčinu sobotňajšej malátnosti. Namiesto 15 kvapiek proti kašľu som si omylom dala kvapky na nervy... Tých sa ma na jeden raz užiť len 4 :))) No, zadarilo sa. Aspoň som pochopila, prečo si nepamätám niektoré zábery z minulého dňa :))) V pondelok sme prvý raz navštívili našu školu, kde nás privítali veľmi milé referentky a oznámili nám radostnú správu. Totiž, semester sa začal až vo štvrtok. Radostnú preto, lebo sme sa mohli začať venovať hľadaniu bytu. (Správu o nemožnosti presťahovať sa na Vasilievskij nám medzitým potvrdila kompetentná osoba.) Stretli sme sa s Kamiliným známym Vasjom, ktorý pracuje ako realitný agent a hľadá pre nás byty. Zatiaľ sa ale nič nepodarilo. V utorok sme si jeden pozreli. Vyzeral síce celkom dobre, ale nachádzal sa v takej nebezpečnej štvrti (volá sa Parnas a videli sme tám samých opilcov a naozaj veľmi veľmi divných ľudí) , že by sa tam každá z nás bála večer vracať domov. V utorok sme tiež na intráku behali od dverí k dverám, lebo nás išli preubytovať a vybavovali nám registráciu. Ľudia, keď ste neboli v Rusku, neviete, čo je byrokracia!!! Chodili sme od dverí k dverám ako pes s prebitým chvostom a keďže sme chceli tetušky vybaviť ešte pred obedňajšou pauzou, medzi jednotlivými budovami sme dokonca behali! :)) Ale podarilo sa. V stredu nás presťahovali do izby v druhej budove. Je úplne novučičká a vyzerá ako zo škatuľky, len má zopár chybičiek ako napr.: plastové okná, ktoré netesnia (je tu zima ako v ruskom filme, ale silno dýchame a postupne vytápame:))); záchodová doska, ktorá na mise len položená, nie priskrutkovaná; v kúpeľni nám netečie teplá voda; v sprche našťastie áno, lenže z modrého kohútika a prah v sprche je 5 cm od dverí, už sme si všimli aj namoknuté steny... Jednoducho paráda! Takto stavať dokážu asi len Rusi! :) Ale zas nechcem sa len sťažovať. Byrokraciu a zimu nám vynahrádzajú naozaj milí ľudia aj tu na intráku, aj v škole a vďaka Kamile a jej frajerovi sme už dva večery strávili v pekných podnikoch s mladými príjemnými domácimi a rozprávali sa po rusky. Veľmi sa teším na školu, verím, že tých príležitostí hovoriť bude stále viac, keď už bývame spolu a spolu si hľadáme aj byt. Ľudkovia moji, držte nám palce, nech sa odtiaľ čo najskôr dostaneme! Naozaj nemôžeme bývať 2 hodiny cesty od školy (najprv treba nasadnúť na maršrutku a nekonečne dlho sa terigať na okraj mesta a potom cestovať ešte hodinu metrom...). Cítime, ako nás to ubíja, lebo my sme neprišli žiť do Petergofu, ale do Petrohradu!!! A keď sa škola začne o deviatej ráno, nastanú problémy aj so vstávaním, nebudeme vyspaté a cez víkendy sa nám nebude chcieť nikam chodiť... A o učení, prekladaní a písaní mojej diplomovky ani nehovorím!!! Fuj, znie to hrozne, takto nemôžeme stráviť 5 mesiacov! Prosím, držte a palce a veľa sa modlite! Ale nechcem končiť beznádejne. Spolu je nám dobre, psychicky sa podporujeme, robíme si zo všetkého srandu, dokonca hovoríme spolu po rusky a pevne veríme, že všetko bude dobré! Pozdravujem vás z boľšoj matičky Rusi!!! :) Vaša Ivet ;)